Aj vám sa zdá,že deti rastú príliš rýchlo? Ja to najviac vnímam práve na narodeniny mojich chlapcov. Keď sa narodil Jonáš, stále som počúvala, že si ho mám vychutnávať, lebo vyrastie a ja ani nebudem vedieť,že kedy. Nechápala som a išlo mi to na nervy. Cez deň totiž veľmi málo spával a ja som sa modlila, aby už z tohto obdobia vyrástol. To nespanie mu ostalo ( nespí cez deň od dvoch rokov).

 V máji bude mať štyri roky a je vysoký a premudretý ako rádio. Mimochodom, tú vetu o užívaní si každej chvíľky so svojim dieťaťom, aj keď je to niekedy o držku, hovorievam svojim kamoškám, ktoré práve porodili. No je to naozaj tak.

V apríly o 23 mesiacov po Jonáškovi, sa narodil Jerguš. Náš Guško, ako ho začal volať jeho brat, keď sme ho doniesli domov.

 Toho malého votrelca, ktorý mu zobral mamu :-)  ( neskutočne žiarlil, ale o tom inokedy).

V stredu ( 22.4) Jerguško oslávil svoje druhé narodeniny. 

Každá mama, ktorá má už dve deti (a viac) v duchu svoje deti porovnáva. Nemyslím tým porovnávanie v zmysle, ktoré dieťa má radšej, alebo ktoré je lepšie. To je predsa nemožné. Materinská láska sa nedelí ale násobí ( to bolo pre mňa najťažšie si uvedomiť....že sa nemôžem rozdvojiť).

Pozorovať ich je pre mňa fascinujúce. Každý je úplne iný. Výzorom. Povahou. 

Jonáš bol od malého málička veľmi šikovný. Všetko chcel vedieť, musel vidieť, počuť. Veľmi jednoducho sa učil nové veci. Od 20. mesiacov nemal plienku, v 2 rokoch súvisle rozprával, bez problémov sa zbavil cumľa, fľaše. A pre mňa ako matku, to bolo úplne normálne. Išlo to prirodzene, nenásilne. No keď sa narodil Jerguško som pochopila, že nemôže byť predsa všetko rovnaké, lebo každý z nich individualita. 

Jergušiak je náš flegmoš. Všetci v rodine sme sa už báli, že nezačne chodiť :-D Rozchodil sa až v 15tich mesiacoch ( bodaj by sa nám to nezdalo neskoro, keď jeho brat v 11tich už behal hehe).

A presne taký je. Pohoda, klídek. Rozprávať? Áno, ale stačí mi len pár slovíčok a môj marťanský jazyk. Načo viac. Veď mi všetci rozumejú tak či tak. Dajte mi autíčko a mne to k môjmu šťastiu úplne stačí. Jerguš je autový maniak. Nehráva sa s inými hračkami. Pri knižke vydrží sekundu a každé zviera je preňho havo. Čo je nočňík, zatiaľ ani len netuší a ja to neriešim. Všetko má svoj čas.

Je prefíkaný. Všetko vsádza na svoju anjelikovskú tváričku a sladký úsmev. A veruže sa mu to aj darí. Je introvetrtnejší a kľudnejší.  A vyjadrí svoj názor, len keď to uzná za vhodné. 

Minule, keď sme šli autom, sme skoro odpadli.

"Aha, tam je teta" zahlásil zo sedačky Guško.

On si to všetko ukladá do hlavičky a tvári sa že nevie nič. Potvora :-) Ale zato sa vie sám najesť. Jedlo je totiž jeho hobby :-)

Áno sú odlišní.

 A to je na tom úžasné. Spája ich rovnaký zmysel pre humor a to že sú to veselí chlapci, ktorí sa ľúbia a preto sa tlčú hlava nehlava :-D.

Na oslavu narodenín som nekupovala nič extra. Keďže veľa tvoríme, tak mnohé veci máme stále doma.

Jerguško zbožňuje  už spomínané autá. Tak som mu urobila autíčkovú girlandu. Stačilo pár voskoviek a papier. 

 Do výzdoby sme zapojili aj tabuľu z Ikei a angličáky. 

K tomu balóny, motúz, zaváraninový pohár, nálepky, gumené cukríky, washipásku a je to. 

Nič viac nám nechýbalo.

Už len  

TORTA

Nepiekla som klasickú.

Urobila som čokoládovú mini tortičku, ktorú som už raz vyskúšala na Vianoce a ujala sa.

 Recept som našla v Slovenke. Je jednoduchá na prípravu. Raz dva hotová. Čo je pre mňa podstatné. Či varím, či pečiem. Časovo nenáročné  recepty sú u mňa na dennom poriadku.

Do obchodu si utekajte nakúpiť:

200 g horkej čokolády

200 g  Hery s maslovou príchuťou

100 g práškového cukru

5 vajec 

2 PL polohrubej múky

Rúru predhrejeme na 180 stupňov. 

Vo vodnom kúpeli si rozpustíme čokoládu s Herou.

Prisypeme preosiatu múku a postupne pridávame vajíčka.

Masu vymiešame na hladké cesto a vlejeme ho do vymastenej a krupicou alebo orechmi vysypanej tortovej formy.

Pečieme krátko - asi 15. minút.

Tamtada-dááá!

Jednoduché však?

Na záver som ju poprášila práškovým cukrom. A ozdobila jahodami.

Tortička je najchutnejšia s kyslejším ovocím. Najviac sa k nej hodia čučoriedky.

Alebo aj taký kopček smotanovej zmrzliny nemôže byť na zahodenie.

Okrem torty som "vykúzlila" ešte mini bezlepkový dezert pre našu Danku ( bratovu manželku).

Nie je to nič extra výnimčné.

Iba kyslá smotana vyšľahaná s banánom, jemným tvarohom a šťipkou stévie.

Pár jahôd a podrvné bezlepkové piškóty.

Pochutili sme si ešte na hráškovej ( ďakujem Mimka za recept ), cesnakovo-syrovej a tvarohovo mrkvovej nátierke. 

Tie sa na oslavách vždy osvedčia. 

Jerguškove sfukovanie sviečok sa mi nepodarilo zachytiť. 

Jonáško je totiž u nás hlavný šéfko v tomto. Dokiaľ som sa spamätala, sviečky už nehoreli a to sme to skúšali na viac krát. A z toho bol už Jerguško otrávený. 

Ale veď to nie je podstatné.

Dôležité je, aby bol náš Guško hlavne zdravý. Pre každé dieťa je práve to najdôležitejśie. Nie to, či dokáže v roku recitovať Morho!, alebo v dvoch rokoch pozná násobilku.

Každé dieťa je jedinečné a úžasné presne také, aké je!

PS1: Náš dvojročný chlapec, hneď všetky priania ohľadom zdravia porušil a na ďalší deň ochorel. Srandista.

PS2: Ak nemáte chuť piecť, tak si určite kúpte tú najlepšiu tortu na svete, ktorú nám dnes doniesla moja mamka z francúzskej cukrárne na Hlavnej ulici u nás v Košiciach.

 Je božská!

S láskou B.