Pôvodne som chcela písať o nových doplnkoch do domu, ktoré sme si kúpili počas nášho nedávneho výletu. No začala som sťahovať fotky z foťáku a naďabila som na mojich chlapcov, ktorých fotím non stop. A vlastne deti ovplyvňujú celý môj život už od malička. Pamätám si na to, že keď sa ma opýtali, čím chcem byť, povedala som bez váhania, že mamou. A tak to so mnou išlo od bratrancov o ktorých som sa starala, až po môjho mladšieho brata. Robilo ma to šťastnou a neotravovalo ma to ani v pubertálnom veku. Dokonca som po VŠ mala aj vlastné opatrovateľské mini centrum a bola som obklopená mini ľudmi. 

Aj dom zariaďujeme momentálne tak,

 aby som nemusela celý deň hovoriť : "nechytaj to...rozbiješ to...pošpiníš to.. "

 I keď sedačka...uff....neviem či to prežije, lebo je vraj lepšia ako preliezačka :-D

Tieto zábery na mňa pôsobia tak nostalgicky. Aj kamarátky mi k nim písali na facebooku rovnaké pocity. Boli sme na oslave narodenín manželovho strýka. Klasická reštaurácia. Nič nóbl. Žiadna škrobenosť, čo je mne veľmi sympatické. A pred jej dverami hotový raj. Hojdačky, drevený domček. No nebolo to detské ihrisko, aké poznáme teraz. Stálo tam už určite veľmi dlho, no pre mňa bolo čarovné. Čo ma najviac uchvátilo, bolo to celkové prostredie v lese. 

Deti boli ako v siedmom nebi. Našli si za reštauráciou miestečko, kde boli čerstvo vyrúbané stromy, kopec hliny, palíc, kamienkov.

Moji dvaja potvoriaci boli vo svojom živle. Zbožňujem sa na nich pozerať.

 Na prštek malého, ako si šprtká do hliny a olizuje palicu a na odhodlanie staršieho, vytrhnúť koreň stromu zo zeme. 

Nie som typ matky, ktorá rieši, že sa dieťa zašpiní. Nekričím, keď sa váľa po zemi v bielom svetri. Nejačím, keď skočí do mláky. Nestresujem, keď si strčí kamienky do úst. A nehovorím svojim deťom, aby nešli do piesku, lebo si zašpinia nové topánky a dokonca aj ruky. Vlastne takéto mamičky nechápem. Ale veď ži a nechaj žiť.

Ako som ich tak sledovala, cítila som sa šťastne. Smiala som sa z toho, akú má Jerguško špinavú tvár a ako sa mu tá hlina nalepila na pusu, potom čo si odpil z fľaše s vodou. Jonáško si stihol s tými čiernymi nechtami odhryznúť s narodeninovej torty a ďalej nerušene zápasil s palicou.

Práve si robím zoznam fotografií, ktoré poputujú na stenu do rámov a tieto tam budú určite tiež.

Deti naozaj ku šťastiu veľa nepotrebujú. Stačí im veľmi máličko.

Chcú hlavne slobodu v tom, že môžu von objavovať nové veci a nemusia pritom ostať čísté.

Kamarátka ma upozornila na tento link  s rôznymi aktivitami pre deti.

 Budú síce zafúľané, ale veľmi spokojné a nadšené.

 

S láskou B.

PS:   idem si umyť zuby :-D  ...( napríklad v tomto som na chlapcov prísna...zuby musia byť čisté ).

Dobrú noc!